Boží dotyk

V živote sa správame všelijako. Naše postoje a rozhodnutia ovplyvňuje mnoho faktorov. Rodina, okolie, priatelia a iné. Naše postoje sú ovplyvňované rôznymi udalosťami. Pozastavila som sa však pri vete jednej mojej veľmi dobrej priateľky, ktorá povedala: "Takýchto ľudí milujem. Celý život sa správajú sebecky, arogantne a potom to oľutujú, že ich to mrzí. Na to sa im môžem vykašľať!"

V prvom momente by s ňou človek aj súhlasil, ale to by z neho hovorila ľudská ješitnosť. A keďže sa snažím žiť tak, ako to chce Ježiš (to znamená byť milosrdný, chápavý, odpúšťať blížnym), nestotožnila som sa s týmto názorom. Ešte dlho mi rezonoval v hlave a premýšľala som nad ním. Mám vo svojom živote totiž veľmi blízkeho človeka, ktorý sa celý život snažil zabezpečiť rodinu, avšak stres a nervozitu z neúspechov veľmi nezvládal. Kričal, bol arogantný a nebral ohľad na druhých ľudí. Žil tak roky rokúce, takmer celý život. A vždy si to vedel niečím ospravedlniť. Hoci v hĺbke srdca je dobrý človek. Len sa riadil pravidlami Starého zákona "Oko za oko, zub za zub!" Veľmi som s ním vždy bojovala, nesúhlasila a búrila sa proti jeho správaniu a zmýšľaniu. A on si nikdy nič pre istotu neuznal. Prešla som rôznymi obdobiami od boja cez nepochopenie až po rezignáciu. Až do momentu, kým do môjho života nevstúpil Boh. Vtedy som pochopila, že ľudia majú vždy na svoje konanie svoje dôvody. Že aj keď koná nespravodlivo, robí to vo svojom presvedčení, že je to správne. Aj páter Pio povedal jednému kňazovi, ktorý ho celý život prenasledoval: "Nemám Vám čo odpúšťať, robili ste len to, čo ste pokladali za správne."

Modlila som sa za tohto môjho blízkeho človeka, aby sa jeho srdce obmäkčilo. Aby pochopil, kde spravil chyby. Z rezignácie som prešla do stavu pokoja. Čo znamená, že snažila som sa ho chápať, prečo to robil. A verila Bohu, že s ním pohne. Hoci to bude veľmi ťažká úloha, ktorú sme my, blízki, nikdy nezvládli. Ale Bohu je všetko možné. Bohu áno. A keď Boh chce, tak aj hneď. Ale On dáva čas na zrenie. Jeho zázraky by bez bolesti, ktorá očisťuje, nemali takú hodnotu pre toho daného človeka.

Keďže bol vždy neveriaci, moje obrátenie spôsobilo rozruch. Najskôr klasické: "Čo už len v tom kostole môžeš stále robiť?" až po poznámky "Nepreháňaš to?". Chápala som ho, pretože to u mňa nikdy nezažil. A ja som bola trošku pripravená čeliť týmto otázkam, tak som sa vždy s pokojom a láskou snažila odpovedať, že nepreháňam. Že ma Božia láska napĺňa. Odpovedala som takmer 8 mesiacov stále rovnako. Niekedy žartom a niekedy som nehovorila o Bohu a to vyvolávalo zvedavosť. A že Boh vie, koľko trápenia som mala s ním, koľko som sa naprosila, aby sa to zlepšilo. Keď sa roky nič nedialo, ostala som smutná a zmierila sa, že takto to proste ostane. Až do tohto týždňa...

Pri jednom veľmi dlhom rozhovore mi povedal, že by sa chcel vyspovedať. Neverila som. Veľmi ťažko sa mi spracúvala tá informácia. Tá holá veta, ktorá ale úplne zmenila všetko. Nie, nehovoril o tom, že ide žiť podľa Ježiša, ani že pôjde do kostola ani nič podobné. No najväčšie zázraky sa vždy diali a dejú pri spovedi. Keď odovzdávame Bohu svoje hriechy, svoje bolesti, straty, prehry. Chvíľa, kedy sme len my a On. A tak som mu sľúbila, že poprosím jedného kapucína, ktorý stál pri mojom obrátení, pri mojej chorobe a stačilo už len to, že počúval a chápal. Nikoho lepšieho by som mu nevedela odporučiť na túto spoveď. Pretože to celé, čo sa rodí, je tenká škrupinka, s ktorou treba zaobchádzať naozaj jemne.

Pánove cesty sú nevyspytateľné a Boží zámer nikdy nepoznáme dopredu... Ako hovorí evanjelium podľa Lukáša: "Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila. Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú." Lk 15, 3 - 7