Neposudzuj, miluj!!!

Ten je taký arogantný. Ona je neuveriteľne egoistická a hľadí len na seba. Táto rodina je hrozná, ich výchova je neskutočná. Ona vždy musí dosiahnuť svoje a nevníma to, čo chce aj jej okolie.

Koľkokrát sme už počuli takéto výroky na iných ľudí? Koľkokrát my sami sme posudzovali takto ostatných? Myslím, že je to už viac než bežné. My máme svoje mantinely a na ich základe hodnotíme iných ľudí. Ak sa niekto vymyká našej "normálnosti", potom je divný, čudák, atď. Priznávam sa, že aj ja som to často robila a ani ma nehrklo sa nad tým pozastaviť. Veď to robia všetci. Lenže nehovorí sa v Matúšovi práve toto:

Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: »Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka« - a ty máš v oku brvno?! Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.

Raz ma táto pasáž z Biblie tak zasiahla, že som si naozaj začala dávať pozor na to, ako sa vyjadrujem o iných. Občas sa mi ešte stane, že súdim alebo hodnotím, keď si na to nedám pozor, ale vzápätí sa zháčim a zamrzí ma to. Teším sa však, že je toho menej a menej. Pri premýšľaní nad touto témou súdenia mi napadla ešte jedna vec. Je jasné, že súdiť je ľahšie, než sa s tým človekom porozprávať a pochopiť, prečo niektoré veci robí tak, ako ich robí. Odvtedy sa snažím ich viac chápať. Povedať: "Ona je egoistka" je ľahšie než hodiť kameňom. Ale čo sa takto pozastaviť, zamyslieť sa, čo ju k tomu vedie?

V posledných týždňoch som niekoľkokrát mala možnosť sa presvedčiť, že ten človek má nejaké zranenia, ktoré ho tlačia správať sa napr. sebecky. Niekto nepocítil lásku od rodičov a tak ju sám nevie dať druhému a bojí sa emócií, čo by s ním mohli spraviť. Tak ich skrýva za sarkazmus. Ďalší zasa má pocit nedocenenia a tak si všade pretláča svoju pravdu a svoje názory. Áno, zranenia dokážu narobiť šarapatu a nie malú. Ale to ma priviedlo k ďalšej myšlienke. Nie sme všetci zranení a predsa sa niektorí vieme vysporiadať s tým? Čo nám v tom pomáha?

B O H. Áno, Boh. On je ten, ktorý vie ako jediný uzdraviť naše zranenia, či už sme si ich spôsobili sami alebo nám bolo neprávom ublížené. On neskúma, on nás učí poznávať samých seba, naše pocity, naše strachy a odovzdávať mu ich. Človek, ktorý do svojho srdca pustil Boha, nie je dokonalý. Človek, ktorý do svojho srdca pustil Boha, sa učím byť láskavým. Milovať blížnych ako seba samých a zároveň aj nepriateľov. Ľudia, ktorí nepustia Boha do svojho srdca, sa cítia prázdni. Nahrádzajú ho rôznymi červenými náramkami, lebo veď ochrana. Rôznymi kameňmi energie a presadzovaním seba do stredu svojho života. Boh nás učí byť pokornými a silnými vo viere. A práve toto nám znova a znova ukazuje Veľká noc, kedy Boh tak miloval svet, že poslal jednorodeného Syna, aby nás spasil a zároveň Ježiš tak miloval Otca, že mu dôveroval a Otec ho nechal vstať z mŕtvych. Nerobí to aj s nami? Keď zomierame duchovne, On nám dáva prúdy živej vody, ktorá nás posilní.

Preto nám všetkým prajem, aby každá ďalšia Veľká noc nebola len ďalšia, ale bola silnejšia než tá predchádzajúca a nech nás každoročný pôst posúva bližšie k Bohu, k láske a k ľuďom.