Prečo si ma opustil?

Mávate aj Vy niekedy pocit, že Boh Vám zadá skúšku a potom sa stratí? Že ste zrazu na všetko ostali sami? Možno tento pocit poznáte a možno nie. Ja som mala obdobia, kedy som JEHO prítomnosť cítila na každom kroku. V každej úlohe, ktorú mi dal. Vedela som presne, kedy je so mnou intenzívne. Kedy ma stráži a chce, aby som o tom vedela. Diali sa mi rôzne znamenia, skrátka som HO cítila na všade. A priznávam, že ten pocit bol nádherný. Mať pri sebe niekoho, o koho sa môžem naplno oprieť. Tieto stavy boli v čase môjho obrátenia sa k Bohu. Potom sa všetko utriaslo a pomaly som si hľadala cestu a spôsob, ako sa zaradiť v novom živote. Ako spracovať v sebe všetky tie pocity a ako si utriediť myšlienky. Bol stále so mnou. Keď už som si začala zvykať na to, že je so mnou a jeho prítomnosť som brala každodenne, zrazu sa som HO prestala cítiť a vnímať. Akoby sa vzdialil a opustil ma. Postavil ma pred nejakú skúšku a odišiel. Povedala som si, že toto veľmi fér nie je. Bola som spočiatku na neho aj nahnevaná, potom som začala premýšľať nad tým, či to moje obrátenie nebolo len nejaké vzplanutie. Pochybovala som. Dostávala som strach, že už ten pocit istoty nezažijem. Správala som sa a zmýšľala presne tak, ako väčšina ľudí. Trvalo to viac ako týždeň. Potom sa nado mnou asi zľutoval a dal o sebe vedieť. Veľmi silno. A ja som si povedala, že sa mi to celé asi len zdalo a že bol so mnou stále. Potom sa to opakovalo ešte niekoľkokrát. Až som to celé nakoniec pochopila. Veď ide predsa o vieru. 

Učeníci mali jednu výhodu oproti nám, hoci netvrdím, že ich šírenie viery bolo jednoduchšie. Ľahšie bolo pre nich uveriť. Žili s Kristom, videli jeho zázraky a uverili. My dnes nevidíme Krista. Ani necítime. Nemôžeme sa ho dotknúť. O to ťažšie je naše budovanie dôvery a viery v Boha. Avšak blahoslavení tí, čo uverili a nevideli. Takže ak Boh si praje, aby sme verili a my s tým súhlasíme, ON si to proste občas overí. Nech táto teória znie akokoľvek, verím, že je pravdivá. Dá nám znamenia, pomôže a podrží, keď nám je zle. A potom dá ďalšiu úlohu a ostane mlčať. Nie, on sa nestratí ani neodíde, nenechá nás v "štichu". Len sa odmlčí, aby videl, ako si naša viera a srdce poradia s tým, čo nám dal do cesty. A my máme v princípe 2 možnosti. Buď naša viera nebola dosť silná a my prestaneme veriť. Alebo sme si plne vedomí toho, že nás skúša a veríme mu, že NIKDY nás neopustí. Že budeme veriť, že aj keď padneme na to najhlbšie dno, stále je pod nami JEHO ruka. A ja som dnes na Lectio divinae pochopila naplno, že aj keď sa odmlčí, dá nám svetlo do našich očí, aby sme dokázali rozlišovať. Rozlišovať jeho vôľu od tej diablovej.

Takže nemajme strach, že nás opustil. ON stojí vždy pri nás a nedá nám stratiť sa, ak my sami túžime po ňom.