Viem, čo je milovať ako dieťa?

Všade, kam prídeme do kostola alebo sa rozprávame s kňazom či rehoľným bratom. Všade počujeme slová, že Pán je milosrdný. Že nás nenechá trpieť. Že nemôžeme padnúť nižšie než do jeho rúk. Že o čo budeme žiadať, toho sa nám dostane. Sme uisťovaní, že Boh na nás nezabudne a vždy nás bude ľúbiť. Že vždy bude s nami a nikdy nás neopustí. V histórii môžeme vidieť tisícky príkladov, ako Boh neopustil a hriešnikom odpustil. Je to tak krásny pocit, ak človekom naozaj prejde. Ak ho naozaj precítime. No mnohí z nás predsa pochybujú. Predsa sa rúhame a zľahčujeme Božie slovo. Častokrát počujeme z úst ľudí: "Čo ti už len nejaký Boh pomôže?" alebo "Len sa modli, koľko chceš, aj tak ti to nepomôže" či "Však pomôž si sám aj Pán Boh ti pomôže" a podobné. Aj ja som to počúvala okolo seba a nikdy sa nepozastavila nad týmito slovami z opačnej strany. Tak ma to núti sa zamyslieť nad tým, kde je chyba. Veď Boh poslal svojho jediného syna, aby zomrel za hriešnikov. Za nás ľudí. Za každého, ktorý sa narodí aj tisíc rokov po Kristovej smrti. Zmyl z nás hriech a oslobodil nás od smrti. Dal nám slobodnú vôľu, ale aj zodpovednosť. Je milostivý a milosrdný. No ruka v ruke s tým je aj spravodlivosť. Boh nám preukazuje svoju lásku. Ale za svoju lásku nechce náš "zvyk". Chce našu lásku. Aj on potrebuje byť milovaný nami.

Zamyslel sa už niekto z nás nad tým, čo dokážeme dať Bohu my? Ako mu ukazujeme my svoju oddanosť a lásku? ON pre nás spravil toľko vecí, že sa to ani spočítať nedá a ani to nie je to najpodstatnejšie. Avšak črtá sa mi otázka v mojom srdci. Spýtal som sa ja niekedy Boha, ako mu môžem spraviť radosť? Čím HO môžem potešiť? Berieme ako samozrejmosť, že Boh je milosrdný a čakáme veľakrát, že nám znesie modré z neba. A ON nám ho nosí, len inak ako čakáme. Keď si pýtame odvahu, kladie pre nás úlohu. Odvahu získame tak, že sa tej úlohy nezľakneme a spravíme ju. Boh nám nedá odvahu na zlatej tácke. JEHO láska učí. Cez príbehy a podobenstvá sa máme učiť žiť ako žil ON. ON nás miluje všetkých napriek tomu, že my HO často odmietame. Či už zo strachu alebo ním pohŕdame, lebo aj inde sme to tak videli. ON však nami nepohŕda aj keď hrešíme a sme slabí. Nevyvyšuje sa. Hoci by mohol, lebo je bez viny. A koľkí z nás sme vinní a staviame sa nad ostatných? Nechcime majetky, bohatstvo a slávu. To pominie. Ale všetko, čo nám dá a naučí nás Pán, to zostane. A to sa dá deliť viac než bohatstvo. Rozdávaním lásky sa láska nemíňa, ale znásobuje. Preto nás Boh miluje. Preto sa nebojí rozdávať lásku aj tam, kde si ju nezaslúžime. My Boha potrebujeme...

Ale otázkou ostáva, potrebuje viac Boh nás alebo my JEHO lásku? A ako sa mu ju snažíme dokázať? Čím mu oplácame jeho lásku? Neodpovedajte si hneď. Len sa zamyslite nad tým, ako milovať Boha ako jeho deti. Pýtate sa, ako je to ľúbiť ako deti? Že mu chcem dať všetko, čo mám a nič za to nechcieť. Tak, že mu chcem spraviť radosť a nečakať odmenu.